2012-01-04 Redakcia mesačníka VZDOR

Prečítali sme si v KROKOCH 11/2011 reakciu súdruha Šteiningera na článok o zasadnutí Marxisticko-leninského klubu severné Slovensko (MLK), uverejnenom v mesačníku Vzdor (7-8/2011) (Nerozumieme, prečo reakcia na tento text vyšla až po 4 mesiacoch). Podľa súdruha Šteiningera bolo toto zasadnutie účelovo zamerané proti KSS a boli na ňom prezentované frakcionárske názory. Článok tiež obsahoval útoky na súdruha Martina Jágrika.

Dôvod pre vznik MLK bol ten, že sa na členských schôdzach často preberá len byrokracia, navrhovanie kandidátov, distribúcia materiálov a vrcholom sú pri väčšine ZO pietne akty, vzťah k marxizmu-leninizmu je často len na úrovni formálneho hlásenia sa k nemu. Úlohou MLK je aj smerovať naše uvažovanie a pozornosť smerom k súčasnému životu, problémom, k navrhovaniu postupov a aktivity. Aj preto zasadnutie nieslo názov „Ako ďalej v komunistickom hnutí“ - teda ako by sme mali postupovať, aby sme popohnali ľudí k uvedomeniu, organizovanosti a aktivite proti kapitalizmu, aby sme získali medzi nimi stratenú dôveru. Na toto zasadnutie mohol prísť každý, kto mal záujem, vrátane členov KSS, od radových členov, až po predsedu. Toto zasadnutie teda neriešilo žiadne konkrétne vyslovene vnútrostranícke záležitosti, ako tvrdí s. Šteininger. Jeho cieľom bolo posunúť nás v spôsobe uvažovania a práce od pasivity k aktivite, vrátiť sa od vysedávania v schôdzovacích miestnostiach, k reálnemu životu.

Súdruh Šteininger hovorí o prezentovaní frakcionárstva, no neuviedol žiadne príklady, takže nevieme, na čo konkrétne by sme mali reagovať. (Keď ich uvedie, môžeme polemizovať) Pokiaľ ide o Martina Jágrika, ten je riadnym členom SZM a SZM s ním spolupracuje už niekoľko rokov. Preto ak nás chce súdruh Šteininger „uviesť do problematiky“, nemáme problém sa s ním osobne stretnúť.

Pokiaľ ide o marxizmus-leninizmus, Martin Jágrik hovorí o politike v rámci triedneho boja a zdôrazňuje, že revolúciu nerobí osamotená strana, ale sám proletariát, zatiaľ čo mnohí „marxisti“ nehovoria o ničom inom, len o voľbách a zabúdajú, že tie musia byť odrazom mimoparlamentnej činnosti. Marxizmus-leninizmus si často zamieňajú s nekritickou podporou aktuálnej politiky komunistickej strany a od ľudí, ktorých vyhodia zo strany, aj naďalej očakávajú, že ju budú podporovať – inak „nie sú komunisti“. Ak sa chceme posunúť ďalej a budovať revolučnú stranu, ktorá bude reflektovať životné potreby pracujúcich, musíme počítať s tým, že budeme k sebe kritickí. Nekritické tlieskanie si a vyhováranie sa (ako to bolo napríklad vo vyhlásení po neúspešných voľbách) je to posledné čo potrebujeme. Prvé čo potrebujeme, je konštruktívna kritika a sebakritika a činy k náprave. Problémom však je, že mnohí kritiku konkrétnej politiky hneď chápu ako „útok proti KSS“.

Účastníci zasadnutia sa po jeho skončení zúčastnili odborárskej demonštrácie, kde ľuďom rozdávali komunistické materiály a diskutovali s nimi o aktuálnej politike. Na tejto demonštrácii však bolo len minimum komunistov z okolia.

Redakcia VZDOR