Sulíkova strana si dala do názvu dve slová, ktoré určujú hlavné ľudské humanistické veličiny. Ako však slová sloboda a solidarita chce v praxi uplatňovať strana Sas? Slobodu pre koho, solidaritu s kým? Solidarita je pojem, ktorý historicky patrí ľavej časti politického spektra. Sulík spravil lišiacky ťah, ktorým zneistil množstvo ľudí. Kto však sleduje politiku SaSky, veľmi rýchlo pochopí s kým má tu česť.
Sulíkovi sa podarilo za relatívne krátku dobu z ničoho upliesť bič. Dnes je už asi veľmi málo občanov, ktorí by nevedeli, kto je Sulík a jeho strana SaS. Tohto “odobrníka “ na všetko, počúvame skoro každý deň. Krásne reči, vznešené ideály..., človek je presvedčený, že po prípadnej Sulíkovej účasti v budúcej vláde musí prísť mýtický raj aj na Slovensko. Pozrime sa však na jednotlivé body volebného programu SaS a čo z neho pramení pre pracujúcich. SaS navrhuje:
- Presunúť čo najviac kompetencií zo Zákonníka práce na kolektívne vyjednávanie medzi zamestnávateľmi a odbormi.
- Obmedziť postavenie a právomoci odborov v prípadoch, ktoré spadajú do priameho hospodárskeho riadenia firmy (napr. určovanie začiatkov a koncov pracovnej smeny) a zrušiť povinnosti zamestnávateľov poskytovať im služby a priestory.
- Umožniť uzatvárať dobrovoľné vzájomné dohody medzi zamestnávateľmi a zamestnancami na riešenie operatívnych zmien pracovných podmienok, napr. úprava pracovného času, dočasné zvýšenie nadčasov, čerpanie voľna zamestnanca pri prekážke na strane zamestnávateľa.
V týchto bodoch strana obmedzuje práva zamestnancov a rozširuje práva zamestnávateľov. Útočí aj na ich zastupiteľské organizácie – odbory. Jasne dáva najavo – moja firma, moje zákony! Odhaľuje, čo znamená zamestnanec v kapitalistickom hospodárstve. Je to tovar, ktorý je pripútaný ku stroju a počas pracovnej doby patrí zamestnávateľovi. Avšak na rozdiel od iných tovarov, ktoré kapitalista kupuje, robotník musí živiť svoju rodinu. To však zamestnávateľa nezaujíma. Jeho zaujíma len efektívne narábanie so svojim pod cenu zakúpeným tovarom – pracovnou silou námedzného robotníka. Strana SaS teda zabezpečuje maximálnu slobodu podnikateľov v narábaní so zamestnancami a napoak – obmedzuje možnosti pracujúcich presadzovať svoje záujmy.
46. bod programu
Odborové organizácie si vďaka svojmu súčasnému vplyvu vydobyli okrem iného aj právo nedobrovoľného rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa i v ostatných organizáciách daného odvetvia. Dodržiavanie týchto zmlúv podnikmi, ktorých zástupcovia ani nemali možnosť zasiahnuť do ich tvorby, je zásadným porušením práva na slobodné podnikanie a ochranu vlastníctva
SaS navrhuje:
Zrušiť automatické nedobrovoľné rozšírenie platnosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na Slovensku.
Zvýšime tak slobodu podnikateľov dojednať so svojimi zamestnancami obojstranne výhodné podmienky, zohľadňujúce regionálne rozdiely a podmienky v danom podniku.
Čo by znamenalo uplatnenie týchto bodov v praxi?
SaSka týmito návrhmi cielene útočí na odbory ako také. Podobné útoky spustila svojho času železná lady M. Thatcherová, bývalá britská hlava vlády či bývalý prezident USA R. Regan. Ich krížová cesta v boji proti sociálnym výhodám pre pracujúcich začali útokom na odbory. Tvrdili presne tak, ako SaSka, že oslabenie odborov, pomôže pracujúcim tým, že spraví trh flexibilnejším a prinesie tak množstvo nových pracovných miest. Opak bol pravdou. Dopomohli k rozvratu sociálnej siete a k ešte väčšiemu vykorisťovaniu pracujúcich. Je to len začiatok. Potlačíme odbory pomocou rečí o skorektnení vzťahov medzi pracujúcimi a podnikateľmi. Na papieri to znie krásne, no prax je iná. Pracujúci potrebujú za sebou silnú organizáciu, ktorá ich zastupuje, tým že pracujúci nebudú mať za sebou takto silného hráča, budú vystavení svojvôli vlastníkov podnikov. Príklad z praxe. Pracujúci idú do štrajku v určitom podniku. Zahája štrajk. Zamestnávateľ s nimi začne rokovať. Začne sa svojim zamestnancom vyhrážať stratou zamestnania. Na Slovensku, kde máme vyše 400 000 nezamestnaných, je to obrovský argument, ktorý zastraší pracujúcich, lebo si začnú uvedomovať, že o jeho miesto sa pobijú stovky nezamestnaných a je po štrajku, lebo vie, že za ním nestojí nikto silný. Zamestnávateľ má v rukách moc a kapitál. Bežná prax je fyzické zastrašovanie, kedy si zamestnávateľ najíma „tvrdých chlapcov“, ktorý už odbojnosť pracujúceho veľmi rýchlo zlomia. Stáva sa tak mimo objektívu kamier a skryté pred očami verejnosti. Títo ľudia sa začnú báť o svoj vlastný život, pretože dobre vedia, čoho je mafia schopná. Dosiahneme efekt, že pracujúci nebudú chránení centrálnym zákonom, ale vystavíme ich priamemu tlaku v každej jednej fabrike, či podniku, čiže pracujúci vo fabrike XY síce vybojujú lepšie podmienky pre svoju prácu, no v ostatných stovkách podnikov už také šťastie mať nebudú, vďaka špinavým praktikám zamestnávateľov a ich pracovné podmienky budú tvrdo potlačené. Nezamestnanosť obyvateľstva hrá v prospech vykorisťovateľov. Ľudia nepôjdu do stretov so zamestnávateľmi, k čomu ich prinúti strach zo straty práce. Teraz ich chráni zákonník práce a centrálny zákon, no po jeho potlačení budú bez akejkoľvek opory a všetko bude na ich pleciach.
Posledný odstavec hovorí za všetko - Zvýšime tak slobodu podnikateľov... Táto veta odzrkadľuje to, prečo má SaSka v názve solidarita. Áno solidarita, ale medzi vlastníkmi podnikov, firiem, fabrík...nie medzi pracujúcimi. Kto dnes hovorí o posilňovaní slobody pre podnikateľov, je práve ten, ktorý potláča práva pracujúcich. Dnes treba posilňovať slobodu pre pracujúcich, ktorí sú iba akýsi tovar, ktorý si zamestnávatelia najímajú a ktorý nemá čo hovoriť do spravovania podnikov. Je na čase bojovať za demokratizáciu podnikov, ktoré má v rukách úzka skupina majiteľov, ktorí vedú podniky nedemokraticky - totalitne. Sú to ostrovčeky totality v štátoch, ktoré sa nazývajú demokratické, ale ako môžeme budovať demokratickú spoločnosť, keď v zamestnaní umožňujeme totalitu? Je to schizofrénia. Slobodné voľby? Môžu byť naozaj slobodné, keď pracujúci vo svojom zamestnaní slobodní nie sú? Korporácie disponujú majetkom a financiami, ktoré su väčšie ako rozpočty určitých štátov na celé štvorročné obdobie. Sú v rukách pár jednotlivcov, ktorí tým pádom disponujú obrovskou mocou. Myslíte si, že tisíc zamestnancov poberajúcich určitý plat v podniku, sa môžu rovnať vlastníkom tohto podniku, ktorí majú k dispozícii miliardy korún vytvorených práve prácou svojich zamestnancov? Jednoznačne nie. Príkladom toho je aj ropná korporácia SHELL, ktorá si dovolí na potláčanie pracujúcich najímať dokonca vlastné súkromné armády, ktorá fyzicky likviduje tých, čo sa postavia ich vykorisťovaniu.
Neveríte, presvedčte sa tu
: "Slovo"....a takto končí kolektívne vyjednávanie pracujúcich s vlastníkmi: VideoMiroslav Pomajdík a Stanislav Pirošík
|
