17. november 1989 je pre mňa dnes symbol veľkeho sklamania. V ten mrazivý večer som zakladal štrajkový výbor v jednej reštaurácii v Michalovciach. Hlasili sa ludia s nadšením, horúci ako fakľa a plní ideálov a nádeji na zmenu toho zlého z bývalého režimu k lepšiemu. Ľudia z okolitych bytoviek a domov nám nosili chlebičky a pýtali sa "čo bude ďalej”. Už tam som mal možnosť občanom vysvetliť, že nebude násilie ani krviprelievanie. Naplnenie našich ideálov malo byt pokojnou formou. Chceli sme slobodu prejavu, slobodu vierovyznania, otvorením hranic slobodu vycestovania.
Som slobodným občanom Slovenskej republiky, ktorý svoju väčšiu časť života prežil v podmienkach socializmu, v spoločensko-ekonomickom zriadení , ktoré vo svojej podstate aj napriek svojim problémom a nedostatkom zabezpečovalo sociálne istoty všetkým tým, ktorí sa podieľali na tvorbe materiálnych a duchovných hodnôt. Nie som dogmatik, aby som tvrdil, že socializmus v podobe, ako sme ho budovali, nemal nedostatky a režim mal aj svoje negatívne stránky.
Volám sa Česko-slovenský Rambo Demolátor. Mám 20 rokov, narodil som sa 17.novembra 1989 v zamatovej postieľke, pri ktorej stáli víly ako pravda a láska, ktoré nezvíťazili nad lžou a nenávisťou, víla privatizácia, ktorá neurobila bohatým každého, ale len vyvolených, víla mieru, ktorá zaviedla humanitárne bombardovanie a iné dobré víly,ktorým sa ale príliš nedarilo.
Pracoval som usilovne v rôznych oblastiach, kde som dosiahol nasledovné výsledky:
Predstavme si, že november 1989 nebol. Že nebola žiadna sametová či nežná, a že naďalej je vedúcou silou spoločnosti Komunistická strana Československa. A tak si predstavujme. Predstavme si, že ÚV KSČ, parlament a vláda vyhlásili, že odteraz bude náš vývoj slobodný a demokratický, a preto sú nutné rôzne reformy. A uťahovanie opaskov. A budú aj nezamestnaní. Ale to nič nie je, budú mať viac času chodiť na rybačku, alebo golf. Všetkých pochybovačov utíšil počas prestávky na scéne SND zaslúžilý umelec Milan Kňažko. Na základe výzvy ÚV KSČ, všetci pracujúci, na znak súhlasu, vyšli do ulíc a najbližšiu sobotu pracovali zadarmo.
Pri vstupe do KSČ pred 50 rokmi som do prihlášky napísal, že chcem sa zaradiť medzi tých, čo bojujú za ideály socializmu, za lepší a radostnejší zajtrajšok. Týmto ideálom som zostal verný po celý svoj život. Vždy som bol a ostávam obhajcom toho, že osobný príklad je tá najlepšia presvedčovacia metóda. Čestnosť, otvorenosť, pravdivosť, skromnosť, morálnosť a pod. boli a ostávajú zásadami ktorými som sa v práci, ale i v súkromnom živote riadil.
